Ako vychovávať deti vo viere, aby sa za ňu nehanbili

0
29

Keď vychovávame deti, vieme, že ich vedieme cestou života podľa nášho svedomia, podľa nášho srdca a podľa našej viery. Veríme, že naša výchova je dobrá, často plná obety a najmä, je naplnená láskou. Ako jeden z pilierov ponúkame deťom vieru. Vieru v Boha. Rozprávame deťom o Bohu, čítame im zo Svätého písma, chodíme s nimi do kostola, učíme ich prežehnávať sa a modliť sa. Viera a s ňou spojené úkony sa stanú každodennou činnosťou.

Kým sú deti malé, vidíme ich, ako bezprostredne a bez veľkých otázok prijímajú od nás dar viery, presne ten dar, ktorý sme dostali aj my.

 

Ako ich vychovávať, aby sa za tento dar nehanbili?

Môžeme očakávať, že nástupom rokov končiacich na -násť, príde okamih (a nie jeden), príde deň, kedy dieťa zistí, že je “blbé” ísť okolo kostola a prežehnať sa. Že na popolcovú stredu sa postí, zatiaľ čo väčšina jeho spolužiakov veselo konzumuje šunkovú desiatu.

Poznáte to? Zažili ste to aj vy? Kde je tá hranica zodpovednosti rodičov? Čo môžeme urobiť?

Rozmýšľala som nad tým v kontexte mojich troch detí. Pozriem sa na ne (najmä na tie dve staršie), ako sa šťastne modlia pred jedlom, vyspevujú a večer sa úprimne modlia, aby sa nebáli zlodejov a ďakujú za krásny deň, pričom dúfajú, že aj zajtra, aj pozajtra budú mať také krásne dni. Priznávam sa, som fascinová ich priamou čistou vierou bez teologických otázok. Ale kedy príde ten deň, že už im bude zaťažko prežehnať sa? Príde vôbec? Akým smerom pôjde ich viera? Bude im ich viera niekedy nepríjemná?

 

V súvislosti s týmito otázkami mi napadá niekoľko myšlienok:

  • áno, očakávajme, že naše deti zažijú aspoň jeden okamih, kedy sa za vieru budú hanbiť. Je to tak a myslím, že je to správne. Prečo? Pretože aj tento slabý okamih ich posilní vo viere. Uvedomia si, že zaprieť Boha nie je fér a nie je to správne. Nie je to tá morálka, nie je to to vyznanie, ktoré zažili vo svojej rodine. Prídu na hĺbku slov „Hovorím vám: Každého, kto ma vyzná pred ľuďmi, aj Syn človeka vyzná pred Božími anjelmi. Ale kto mňa zaprie pred ľuďmi, bude zaprený pred Božími anjelmi.” Lk 12,8-9.
  • Dá sa tomu predísť? Nie, nedá. Deti rastú a stále viac sú vťahované do sociálneho života rovesníkmi, sú stále bystrejšie a rýchlejšie sa orientujú vo svete dospelých. Okamih, kedy si uvedomia, že nie všetci veria v Boha, že nie všetci vyznávajú Krista, ich zasiahne a prinúti rozmýšľať. Možno sa budú chcieť aspoň na chvíľu zahrať na to, že Boh nie je v ich živote. Je to vývoj ich viery a presvedčenia. Je to ich osobná viera. Verme Bohu, že tak, ako sme mu zverili naše deti pri krste, stojí pri nich a vedie ich. Je prirodzené, že viera, a zvlášť pubertálna, adolescentná, je kľukatá. Buďme s nimi a netlačme na nich. Buďme im príkladom a počúvajme ich. Neodsudzujme ich, ale snažme sa pochopiť. Majme srdce otvorené a modlime sa za ne.

 

Ako teda vychovávať deti vo viere?

  • Veďme ich vo viere od malička. Voďme ich do kostola, na krížové cesty, modlime sa s nimi. Nepremýšľajme, kedy je ten správny čas na zúčastnení sa sv. omše ako celá rodina. Vyskúšajte, rozprávajte sa s deťmi o tom, rozprávajte sa o Bohu od malička. Nikdy nie je príliš skoro.
  • Chodievajme s deťmi na sviatosti – spoločné slávenie sv. omše – prijatie Eucharistie, spovedanie sa – sviatosť pokánia. Naučme deti pravidelnosti sviatostí.
  • Vykonávajme spolu s deťmi skutky milosrdenstva – je to krásny spôsob, ktorý dieťa príjme za svoj, môže to byť životný štýl, vnútorné nastavenie človeka, úplne uchopenie viery v tomto smere (navštevovať chorých, hladných kŕmiť, smädných napájať, ubližujúcim odpúšťať, za živých a mŕtvych sa modliť…). Nebojme sa tieto skutky telesného a duchovného milosrdenstva začať žiť s deťmi od útleho veku.
  • Aj cirkevné spoločenstvo, stretká, spevokoly a cirkevné školy dodávajú deťom pravosť a živosť viery, kde vyznanie viery je prirodzené, kde Boh má svoje miesto. Tieto spoločenstvá majú svoj veľký význam najmä pre pubertiakov a adolescentov. Pre deti okolo 9. roku života začínajú byť veľmi dôležití práve kamaráti. Práve stretká, cirkevné spevokoly nám pomôžu správne formovať dieťa vo viere v kruhu priateľov, ktorí sú preňho stále dôležitejší a v istom období majú väčší vplyv ako rodičia.
  • Viera v rodine nech je živá. Moje deti majú rady príbehy svätých, zvlášť ich patrónov, sú fascinované anjelmi strážnymi. Pre ne sú to ľudia a dúfajú, že sa ich raz dotknú. Takže nielen svätá omša a modlenie sa, ale aj rozprávanie napr. o svätých počas dňa, či nenútené rozprávanie sa o dobrých skutkoch sú pre deti živou vierou.
  • Príklad rodičov. Toto je najdôležitejšia vec, ktorou vychovávame deti vo viere. My rodičia a naša viera. Ak si zúfame, ak sme sebeckí, ak nie sme trpezliví, ak si neprídeme po odpustenie, či my samy ho nedokážeme dať deťom alebo manželke/manželovi, všetko sú prázdne frázy. Sme prvými svedkami viery pre naše deti. Ak my nevyznáme Boha v práci, doma, pred kamarátmi, deti ho nevyznajú tiež. Viera sa pre ne stane záťažou, ktorú si nechajú v tom lepšom prípade na doma. Majme odvahu žiť slová sv. Písma – „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.” (Mt 10,32).

 

My rodičia máme ešte jeden dar – môžeme prosiť a obetovať naše deti. Môžeme pri nich stáť v ich duchovnom živote aj neskôr v dospelosti. Modlime sa za ne, modlime sa za ich vernosť Bohu, postime sa a nachádzajme radosť vo viere. Vo viere, ktorú sme denno-denne s deťmi budovali, prosili o ňu, ukazovali svoj príklad a v istom okamihu nechali na nich.

ZDIEĽAJ
PredchádzajúciEliza Vaughanová: Darujme naše deti Bohu
NasledujúciO sexuálnom zneužívaní
Katarína Winterová
PaedDr. Katarína Winterová, je vydatá a má trideti. Žije v Bratislave, vyštudovala Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského - špecializáciu pedagogika emocionálne a sociálne narušených, následne sa stala doktorkou pedagogiky. Od roku 2014 je mediátorom. Jej snahou je poukázať na krásu a hodnotu rodiny bez rozdielu počtu detí, či množstva problémov v nej.

Zanechať komentár

Please enter your comment!
Please enter your name here