5 vecí, ktorým ma Boh naučil počas piatich rokov materstva

3
163

Náš synček oslávil piate narodeniny. Tých päť rokov s ním bolo v určitom zmysle najťažšou školou v mojom živote. Ak Ján Pavol II. hovorí, že rodina je školou cností, potom toto platí v mojom prípade predovšetkým o posledných piatich rokoch. Môj syn bol pre mňa školou pokory, trpezlivosti a láskavosti. Počas tých rokov ma Boh pomaly, trpezlivo a jemne učil nasledujúcim piatim veciam.

  1. To, čo dovolím Bohu, aby robil so mnou, je dôležitejšie než to, čo robím ja pre svoje deti

Od začiatku materstva som sa snažila byť dokonalou mamou. Dojčiť na požiadanie, nechať spinkať synka s nami v manželskej posteli, veľa ho nosiť, podporovať ho montessori aktivitami, byť dokonale trpezlivá a láskavá. Tá snaha o dokonalosť, veľmi úprimná a v zásade vo svojom jadre dobrá, sa prejavovala aj vo výchove ku viere. Z komunity pri Medzinárodnom teologickom inštitúte v Trumau, v ktorej sme ako rodina žili, som si priniesla krásny ideál rodiny sláviacej každý deň spolu s deťmi Eucharistiu, bohatý modlitebný život, pohostinnosť… Podvedome či vedome som sa snažila tento ideál žiť aj v našej rodine. Na stole obrus v aktuálnej liturgickej farbe, spoločná modlitba ráno a večer, spoločná účasť aspoň na nedeľnej svätej omši… To sú len malé, v podstate nič nehovoriace príklady. Podstatné bolo to vnútorné nastavenie, úporná snaživosť a na druhej strane obavy zo zlyhania. Vlastné pády a slabosti vo mne vyvolávali obavy – ako môžem dobre vychovať naše deti, keď som taká prchká, často netrpezlivá, nervózna a kričiaca mama? Moje veľké ideály sa trieštili o skalu mojich slabostí. Trieštili sa dlho, kým som nepochopila, že dôležitejšie než to, čo pre svoje deti robím ja, je to, čo dovolím Bohu, aby robil so mnou. Dovolenie nechať sa viesť kamkoľvek On bude chcieť, upustenie od vlastných predstáv o tom, akí pohostinní, akí v pohode vysmiati, akí liturgickí manželia máme byť, mi prinieslo slobodu a ticho. Na mori trieštiacom sa ešte pred chvíľou o skalu zavládlo ticho a… úľava. Úľava, že som len mama v Božích veľkých, mocných a láskyplných rukách. Používa si ma tak, ako sám chce, chce si ma používať, no spása mojich detí nezávisí od mojej dokonalosti. Božie možnosti a cesty, ktorými vedie a bude v živote viesť naše deti, nekonečne presahujú moje predstavy. Namiesto úpornej snaživosti a obáv zo zlyhania začala vo mne rásť odovzdanosť. Sýtená – paradoxne – mojimi slabosťami. Stále som prchká, strácam trpezlivosť, bývam vnútorne ufňukaná. Ale viem, že moje slabosti sú pre Boha menšou prekážkou než moja pýcha.

  1. Boh túži po tom, aby som sa mu nechala nájsť v pivnici svojej duše

Bolo to pred viac než desiatimi rokmi. Robila som si duchovné cvičenia u sestier klarisiek. Prechádzala som pri nich knihou Anselma Grüna, ktorá viedla k imaginácii vlastnej duše ako domu s mnohými miestnosťami. Zamýšľala som sa, čo v ktorej miestnosti je, ako sa v nej cítim a kde je v tomto dome mojej duše Boh. Zistila som, že pre Boha mám vyhradenú obývačku. Každý iste vie, ako vyzerá či vyzerala ešte donedávna obývačka v slovenskej domácnosti – dôkladne povysávaný koberec, vitrína s vylešteným, hoci nikdy nepoužívaným, kryštálom, zopár kvetov pri okne, všetko na svojom mieste. Obývačka budila zdanie, akoby sa v nej život zastavil, akoby ju nikto nepoužíval. Do takejto miestnosti som pozývala na návštevu svojho Boha. Všetko dokonalé, vyleštené, každá vec na svojom mieste. To bolo moje ideálne ja – každý deň som mala hodinovú osobnú modlitbu, zúčastňovala som sa každý deň svätej omše, mala som duchovné sprevádzanie, viedla som spoločenstvo, ktoré som založila, študovala som teológiu, dokonca som uvažovala o zasvätenom živote a Božím veciam som sa vlastne venovala od rána do večera. Bola som so sebou a svojou obývačkou veľmi spokojná. Potom tu však bola moja pivnica. Akokoľvek vyleštený je dom, pivnica je vo väčšine domov tmavé, chladné, ponuré miesto plné zriedka potrebných vecí či úplných haraburd. Pivnica môjho srdca bola plná potlačených emócií, pravdy o mne, ktorú som nemala rada, mojich slabostí, s ktorými som viac či menej úspešne bojovala. Samo sebou, do pivnice sa návštevy nevodia. A teda ani môj Boh nemal do mojej pivnice prístup. A predsa sa počas oných duchovných cvičení ozval, že by do nej rád vstúpil a dokonca, že by v nej rád prebýval. Váhavo som súhlasila. Predsa len som sa kedysi rozhodla dať Bohu celý svoj život a toto rozhodnutie odvtedy trvalo. Odvtedy prešli roky. Boh do mojej pivnice vstúpil a začal v nej upratovať. Postupne do nej púšťa svetlo, prežaruje ju svojím teplom, vyhadzuje nepotrebné a to, čo zostáva, dáva na miesto, na ktoré to patrí. Pretvára pivnicu mojej duše na svoj chrám. Ešte neskončil, no ja som spoznala, že je veľmi dôkladný a dielo, ktoré raz začal, dokončí. Naučila som sa mu pomáhať, zvlášť počas týchto posledných piatich rokov. Naučila som sa neutekať pred ním v momentoch, ktoré sú určené viac mojou slabosťou než silou, naučila som sa nestrkať túto časť svojej osobnosti do pivnice, skrývať ju pred Božím pohľadom. A opäť prišla veľká úľava. Asi taká, akú by pocítil Adam a Eva v raji, keby sa po svojom prečine neschovali. Vystaviť sa vo svojej slabosti Bohu znamená stretnúť sa s jeho milosrdným pohľadom, ktorý hovorí: „Ja viem… Viem, že si unavená, viem, že si mala ťažkú noc, viem, že si na dne svojich síl, vidím tvoju dobrú vôľu, tvoja slabosť nie je prekážkou môjho pôsobenia v tvojej duši. Buď trpezlivá sama so sebou, strp sama seba, som s tebou.“ Nechať sa Bohu nájsť v pivnici mojej duše neznamenalo, že by akoby šmahom čarovného prútika odstránil všetky moje slabosti. Áno, veľmi často mi príde svojou milosťou na pomoc a ja vidím, že reagujem tak, ako by som sama zo seba nedokázala. Často ma však prosto necháva niesť vlastnú slabosť, pretože, ako píše kartuzián v knižočke Láska a ticho: „So svojou dušou je potrebné mať veľa trpezlivosti… nie vždy dokážeme zmeniť mnoho na zlom charaktere, akého sa nám dostalo narodením a výchovou. Ale ten, kto úprimne priznáva, kým je, kto zároveň stráca pokušenie kritizovať druhých a neprestáva i cez toto priznanie začínať každý deň znovu svoju námahu, kto sa nepozerá na výsledky, je vytrvalý kvôli Bohu a nespolieha sa na nič iné než na jeho dobrotu – ten robí viac, než že sa zlepšuje; dáva sa a oddáva sa Bohu, ktorému láskyplná pokora vzdáva väčšiu slávu než všetok úspech.“

  1. Milosrdenstvom voči sebe samej učím milosrdenstvu aj naše deti

V čase, keď som bola k sebe najnemilosrdnejšia, keď som bola zo svojich slabostí najviac na nervy, som bola zároveň najnemilosrdnejšia a najnervnejšia k synkovi. Neprijatie seba samej vo mne vytváralo napätie, ktoré sa uvoľňovalo pri synkových slabých stránkach, ktoré som nedokázala prijať. Po tom, čo som vpustila Boha do svojej pivnice, keď som prestala v čase slabosti utekať pred Jeho pohľadom, ale naopak, práve vtedy, keď som sa Jeho pohľadu vystavovala, som začala viac prijímať aj synka. Prestal byť mojou vizitkou, prestala som svoju materskú kompetenciu vnímať cez jeho silné alebo slabé stránky, dala som mu slobodu rásť, vyvíjať sa bez toho, aby som to brala osobne. Začala som byť k nemu milosrdnejšia.

  1. Mama, ktorá verne žije svoje povolanie, je ako čistá konsekrovaná hostia

Bol to opäť karuzián, ktorý mi pomohol upokojiť sa vo svojom povolaní mamy. V už spomínanej knižočke píše, že život kartuziána je „úplne biely a čistý ako nekvasený chlieb, ktorý sa kňaz chystá konsekrovať. Kartuzián, ktorý si jednoducho plní svoje povinnosti, je plne pripravený k takej obeti a zasväteniu.“ Opát vôbec nevypočítavá hodiny, ktoré kartuziáni strávia v modlitbe, nechváli ich odlúčenosť od sveta. Čistota ich života spočíva v jednoduchom plnení povinností – či už ide o modlitbu alebo prácu. Rovnako je to s povolaním mamy. Mama, ktorá je verná svojmu povolaniu, svojím „stavovským“ povinnostiam, je vzácna ako hostia pripravená na obetovanie Bohu. Každé, hocijako nepatrné gesto má pred Bohom nekonečnú cenu a prináša spásu tomuto svetu.

Po ukončení licenciátneho štúdia teológie som mala veľkú túžbu Bohu konečne slúžiť. Študovala som 21 rokov, konečne dozrel čas prinášať plody. Predstavovala som si, ako budem popri deťoch prednášať, viesť semináre, písať… Starší synček už bude samostatný, dcérka bude v šatke spokojne spinkať a ja budem Bohu slúžiť svojím vzdelaním a talentmi, ktoré do mňa vložil. Skúsila som to. A nefungovalo to. Synček vôbec nebol samostatný a dcérka vôbec nespala v šatke. Kedykoľvek som sa potrebovala pripravovať na nejaké vystúpenie, šlo to ako v lete na saniach, prinášalo mi to len nepokoj a podráždenosť. Moje prednášky napokon vždy dopadli dobre a zrejme aj slúžili zúčastneným. Neslúžilo to však mojej rodine a to bolo pre mňa znamením, že niečo sa neuberá správnym smerom. Postupne som svoje aktivity zredukovala na prácu na portáli zastolom.sk, teda prácu, ktorá sa dá zvládnuť z domu od počítača. Bol to proces, bolo to miestami bolestné a namáhavé, ale opäť prišla úľava. Bola som pod oveľa menším tlakom, vďaka výbornému tímu spolupracovníkov som si mohla napr. v čase choroby alebo nepohody detí dovoliť týždeň aj dva nič nerobiť, a nič sa nestalo. Postupne som pochopila a prijala, že teraz je čas, keď Boh chce, aby som mu slúžila starostlivosťou o našu rozrastajúcu sa rodinu. Milujem teológiu, baví ma prednášať a písať a nosím v srdci nádej, že príde čas, keď si ma Boh povolá do takejto služby. Dovtedy však mojím dňom vyplneným prevažne starostlivosťou o deti dávajú zmysel slová kartuziána.

  1. Materská dovolenka nie je dovolenkou od povolania byť krásnou ženou

Poznáte Dostojevského slová o tom, že krása spasí svet? Som presvedčená, že ženská krása sa podieľa na tomto spásonosnom procese. Žena svojou krásou zjavuje Božiu krásu a materskú časť Boha podľa vzoru Márie, ktorá je materskou tvárou Boha, ako píše český teológ Ctirad Pospíšil OFM. Celodenná starostlivosť o deti, často vymedzená metrami štvorcovými bytu alebo domu, zvádza k tomu, aby sa žena takpovediac… opustila. Tepláky sú pohodlné a make-up nepotrebný. V mojom živote však prišiel moment, bol to určitý druh krízy, keď som si uvedomila, že potrebujem prestať žiť v mentalite „teraz som na materskej dovolenke, raz sa vrátim do normálneho života“. Základný omyl v spojení „materská dovolenka“ totiž ani tak nespočíva v tom, že spojenie rokov namáhavej starostlivosti o malé deti so slovom dovolenka je tragikomické, ale skôr v tom, že podsúva predstavu, že hlavná tepna života pulzuje tam vonku, mimo rodiny, v pracovnej sfére. Čas strávený starostlivosťou o malé deti je potom akoby akýmsi „odskočením si“, krátkou prestávkou, ktorá akoby mala u niektorých žien dokonca pachuť nutného zla. Ja som v spomínanom kritickom momente – a bolo to možno po štyroch rokoch materstva, pochopila, že toto je môj život, hlavná tepna môjho života prechádza naším domovom. Toto nie je dovolenka, naopak, toto je moje poslanie a vždy bude. Aj keď raz príde čas, že budem z domova odchádzať slúžiť Bohu iným spôsobom než starostlivosťou o deti, dokonca aj vtedy sa bude život diať v prvom rade v našej rodine. Na môjho manžela a deti sa ma Boh spýta pri tom veľkom Stretnutí ako na prvých. Vo sviatosti manželstva som bola zasvätená ich dobru a spáse, ako píše v knižočke Láska a priateľstvo Jacques Maritain. Ha, a ako som sa odtiaľto dostala k tomu, že som prestala doma nosiť tepláky a naopak som začala „nosiť“ make-up? Nuž, pre mňa boli tieto dve veci akýmsi symbolom. Do práce či na rande s manželom by som si nikdy neobliekla tepláky. Moje rande s manželom sa odohráva každý deň po jeho príchode z práce a ja som rada, keď ho čakám ako-tak upravená a … jednoducho ženská. Dni, keď mi make-up vydrží na tvári až do jeho príchodu a tričko mi zázračne neskrášlia mastné fľaky od varenia, považujem za malé víťazstvo. Dôležitejšie však je, že prijatím skutočnosti, že toto je môj život a nielen odskočenie si od toho skutočného, mi priniesol vnútorný pokoj a nastavenie hľadať spôsoby, ako môj život žiť tak, aby som bola spokojná, šťastná a potom aj krásna žena nielen na pár rokov, ale stále. Prestala som si napríklad myslieť, že všetko musím zvládať sama (áno, opäť syndróm dokonalej mamy) a naučila som sa poprosiť o pomoc, byť vnímavá na vlastné hranice, chrániť sa pred vyhorením a zapájať viac manžela.

 

Článok bol pôvodne publikovaný v časopise Slovo medzi nami číslo 5, ročník 17, júl 2016.

foto: pixabay.com

ZDIELAŤ
Predchádzajúci článokSme iní alebo Čo nás nezabije, to nás posilní!
Nasledujúci článokFÉLIX JÁN TKÁČ: Kto miluje, je milosrdný
Andrea Mikolášiková
ThLic. ANDREA MIKOLÁŠIKOVÁ je vydatá, má tri deti, s rodinou žije v blízkosti Bratislavy. Študovala katolícku teológiu na Trnavskej univerzite v Bratislave a Katholieke Universiteit Leuven (Belgicko). Licenciát so špecializáciou na teológiu manželstva a rodiny získala na International Theological Institute Trumau (Rakúsko). Baví ju hľadať Boha vo všednosti i výnimočnosti (nielen) rodinného života a deliť sa s inými o svoje objavy.

3 komentárov

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno